Politika Európskej únie je neobvyklá zmes autoritárstva, byrokracie a intervencionizmu na strane jednej a politika kompromisov, politika prízemná a neschopná na strane druhej. Európska únia je večne zavalená plánmi, programami a projektmi. Ale výsledkom je takmer vždy zbytočný zmätok. Štruktúry, programy a plány Európskej únie musíme chápať tak, že existujú prosto sami pre seba.

Margaret Thatcher

premiérka vlády Spojeného kráľovstva (1979–1990),

vďaka svojej nekompromisnosti a rozhodnosti získala prezývku Železná lady (Iron Lady)

Eurofondy sa v Európskej únii prerozdeľujú už desiatky rokov, ich záber sa neustále rozširuje – nové regióny, nové, širšie čo najvoľnejšie ponímané ciele podpory – napriek tomu, že definované ciele nedokážu efektívne plniť. Negatívnym dôsledkom tejto politiky je nárast úlohy verejného sektora v spoločnosti, keďže väčšina eurofondov smeruje na podporu projektov realizovaných štátnou správou či samosprávou, ako i nárast korupcie a klientelizmu. Je márne čakať na to, že európska vláda byrokratov a plánovačov pochopí, že cesta „zlepšovania“ regulácií a plánov nevedie k hospodárskemu rastu a znižovaniu nezamestnanosti, ale naopak k ďalšej stagnácii či úpadku. Európske hospodárstvo a populácia by isto prežili bez redistribúcie eurofondov. Odpovedzte si sami, či by to prežili európske byrokratické štruktúry.

V tejto záverečnej kapitole sa aj na základe zistení vyplývajúcich zo sledovania regionálnych rozdielov v EÚ a jej členských krajinách za obdobie od roku 1989 pokúsime sformulovať naše závery a odporúčania pre budúcnosť regionálnej/kohéznej politiky EÚ.

|1| Členské krajiny EÚ počas štyroch programovacích období od roku 1989 z rozpočtu EÚ postupne dostali možnosť čerpať vyše 818 mld. eur na realizáciu regionálnej/kohéznej politiky EÚ na svojom území, čo v prepočte na obyvateľa za obdobie 1989-2013 ročne predstavuje sumu 66,4 eura. Objem zdrojov na realizáciu tejto politiky EÚ sa z obdobia na obdobie zvyšuje, a to tak v absolútnych číslach, ako i v pomerných číslach v prepočte na obyvateľa, z čoho vyplýva, že nárast zdrojov nesúvisí  len s procesom rozširovania EÚ. Kým platby z eurofondov v roku 1989 dosahovali len niečo pod 10 mld. eur, do roku 2013 sa predpokladá zvýšenie na približne 54 mld. eur. V relatívnych hodnotách sa v prvej dekáde nového tisícročia objem zdrojov na regionálnu/kohéznu politiku EÚ stabilizoval na úrovni  okolo 0,4 % HDP EÚ. Objem zdrojov na regionálnu/kohéznu politiku EÚ predstavuje dlhodobo približne tretinu z celkového rozpočtu EÚ. Nemecko je dlhodobo hlavným čistým prispievateľom do rozpočtu EÚ, na strane druhej je Grécko, ktoré je dlhodobo hlavným čistým príjemcom z rozpočtu EÚ.

Napriek kopeniu prázdnych fráz, ktoré odzneli v októbri 2012 na pompéznom bratislavskom stretnutí neformálneho zoskupenia Priateľov politiky súdržnosti (Friends of Cohesion)[1] aj za účasti predsedu Európskej komisie Josého Manuela Barrosa a tiež predsedu Európskeho parlamentu Martina Schulza, bol hlavný odkaz jasný: Nesiahajte nám na eurofondy! A komu bol odkaz „priateľov“ určený? No predsa krajinám, na čele ktorých stojí Nemecko, teda krajinám, ktoré celý ten špás platia.[2]

Nechajme teraz bokom fakt, že ak jedna skupina samu seba označí za „priateľov,“ vysiela tým k druhej skupine pomerne tvrdý podprahový signál v zmysle, že „kto nie je s nami, je proti nám.“ Z logiky veci tiež vyplýva, že ak niekto nie je v skupine „priateľov“, nepriamo mu je naznačené, že je v opozícii, a teda spadá zákonite do druhej z dvoch existujúcich množín, teda vlastne k „nepriateľom“. K onomu klasickému prejavu európskeho handlovania sa o „obed zadarmo“, ktorý vždy i tak niekto zaplatiť musí, sa žiada vrátiť sa k otázke, ktorú v roku 2004 položil Nicolas Sarkozy – vtedy ešte v pozícii ministra financií – pýtajúc sa „stolujúcich“ otázku: „Ako máme ráno redukovať svoje deficity a večer zvyšovať výdavky na financovanie štrukturálnych fondov?“ Tá otázka je v čase aktuálnej finančnej a dlhovej krízy európskeho sociálneho štátu ešte aktuálnejšia, než vtedy. Odpovede, ktorá by zniesla kritérium zdravého rozumu, by ste sa však od „priateľov kohézie“ nedočkali.

|2| Európska únia sa podľa aktuálne platného členenia (tzv. NUTS 2010 platné od 1. januára 2012)[3] člení na 97 regiónov na úrovni NUTS I, 270 regiónov na úrovni NUTS II a 1294 regiónov na úrovni NUTS III. Z celkového počtu 27 členských krajín EÚ sa šestnásť z nich člení na regióny na všetkých troch úrovniach NUTS I až NUTS III. Ďalších päť krajín sa na úrovni NUTS I na regióny nečlení (Česká republika, Slovinsko, Slovensko, Dánsko a Írsko), štyri krajiny sa nečlenia ani na úrovni NUTS I, ani na úrovni NUTS II (Estónsko, Lotyšsko, Litva, Malta) a dve krajiny sa nečlenia na regióny ani na jednej z troch úrovni NUTS (Cyprus a Luxembursko).

V súvislosti s NUTS klasifikáciou treba uviesť, že napriek tomu, že pôvodné gentlemen's agreements medzi členskými krajinami EÚ a Európskou komisiou (EK) o podobe regionálnych sústav boli nahradené nariadením, nedošlo k stabilizácii regionálnych sústav a ani k prísnejšiemu dodržiavaniu kritérií pre vyčleňovanie regiónov na jednotlivých hierarchických úrovniach NUTS stanovených v nariadení. Dané nariadenie považujeme za ďalší príklad úplne zbytočného procesu byrokratizovať a „uzákoňovať“ všetko ľudské konanie okolo nás.

Vážnym problémom pri sledovaní vývoja a zmien regionálnych rozdielov v súvislosti so zmenami regionálnych sústav (najmä počtu a hraníc regiónov v nich) považujeme fakt, že Eurostat nie je povinný v prípade zmien zverejniť spätne prepočítané dáta na novovytvorenú zmenenú regionálnu sústavu. Naše odporúčanie je nasledovné: pri každej zmene podoby regionálnej sústavy by mal byť Eurostat, v spolupráci s príslušným národným orgánom zodpovedným za štatistický zber a vyhodnocovanie dát, zodpovedný za spätnú rekonštrukciu dát za novovytvorenú regionálnu sústavu na príslušnej úrovni NUTS klasifikácie.

|3| V krajinách, ktoré sú dlhodobo čistými prijímateľmi vo vzťahu k rozpočtu EÚ a z eurofondov získavajú v prepočte na obyvateľa nadpriemerné príspevky (Grécko, Španielsko, Portugalsko), nie je na úrovni NUTS I za obdobie 1990-2011 badateľný významný vplyv regionálnej/kohéznej politiky EÚ na pokles regionálnych rozdielov. Všetky tri krajiny sa ocitli v zóne krajín s nadpriemernou mierou nezamestnanosti, čo pokladáme za omnoho podstatnejší problém, než to, ako sa v danom období v týchto krajinách menili či nemenili regionálne rozdiely. Celkové regionálne rozdiely v EÚ na úrovni NUTS I v období 1990-2011 vzrástli o 4,1 p. b. Významný rast rozdielov pozorujeme v Belgicku (o 7,3 p. b.) a za zmienku stojí i rast rozdielov v Španielsku (o 4,0 p. b.). Významný pokles rozdielov v Taliansku (o 9,2 p. b.) a Spojenom kráľovstve (o 7,0 p. b.), za zmienku stojí i pokles v Grécku (o 3,8 p. b.).

Celkové regionálne rozdiely v EÚ na úrovni NUTS II v období 1990-2011 vzrástli o 4,0 p. b. Významný rast rozdielov sme nepozorovali v žiadnej krajine, za zmienku stojí rast rozdielov v Belgicku (o 4,3 p. b.). Významný pokles rozdielov v Taliansku (o 7,7 p. b.), za zmienku stojí tiež pokles rozdielov v Spojenom kráľovstve (o 6,3 p. b.), v Portugalsku (o 4,3 p. b.) a vo Fínsku (o 4,8 p. b.). Ani v jednej z krajín, ktoré sú dlhodobo čistými prijímateľmi vo vzťahu k rozpočtu EÚ a z eurofondov získavajú v prepočte na obyvateľa nadpriemerné príspevky (Grécko, Španielsko, Portugalsko a Írsko), v období 1999-2011 na úrovni NUTS II nedošlo k poklesu regionálnych rozdielov, naopak, ostali buď bez zmeny alebo rástli. Ba čo viac, vo všetkých týchto tzv. kohéznych krajinách sme boli svedkami významného nárastu miery nezamestnanosti na národnej úrovni. Všetky tieto krajiny sa ocitli v zóne krajín s nadpriemernou mierou nezamestnanosti a vývoj nasvedčuje, že napriek svojmu hlbokému ponoru do mútnych vôd nezamestnanosti na dno ešte nedorazili.

Celkové regionálne rozdiely v EÚ na úrovni NUTS III v období 1990-2009 klesli o 3,3 p. b. Významný rast rozdielov sme nepozorovali v žiadnej krajine. Významný pokles rozdielov nastal v Taliansku (o 13,6 p. b.), za zmienku stojí tiež pokles rozdielov v Írsku (o 4,7 p. b.), v Holandsku (o 4,6 p. b.) a vo Fínsku (o 4,2 p. b.). V období 1999-2011 sme na úrovni NUTS III spomedzi nových členských krajín identifikovali negatívny vývoj s rastom nezamestnanosti i rastom rozdielov v prípade Maďarska. Z kruhu krajín, ktoré sú dlhodobo čistými prijímateľmi vo vzťahu k rozpočtu EÚ a z eurofondov získavajú v prepočte na obyvateľa nadpriemerné príspevky, sme jednoznačne pozitívny vývoj, teda pokles rozdielov (úroveň NUTS III) a zároveň pokles miery nezamestnanosti na národnej úrovni, zaznamenali v období 1999-2009 v prípade Bulharska, Českej republiky a Poľska.

|4| Regionálna/kohézna politika EÚ sa zahaľuje do množstva mýtov o tom, že regionálne rozdiely sú hrozivé. Politici sprava i zľava nám svorne tvrdia, že ak sa necháme aj jej prostredníctvom čoraz viac obaľovať pavučinou vynucovanej solidarity a rastúceho prerozdeľovania verejných financií, regionálne rozdiely sa znížia. Dobrotivý Brusel vo svojej propagande, v eurospeaku nazývanej tiež „publicita“, nás z peňazí z našich daní presviedča, že výsledkom zhora určovanej regionálnej/kohéznej politiky EÚ nebude neefektívnosť, posilňovanie verejného sektora na úkor súkromného a záplava korupcie, ale že tu ide o vyšší princíp, ide o pomoc pre regióny.  Prehliadame, že ľudia a firmy uviaznutí v sieťach dotácií a tvoriacej sa závislosti na nich postupne strácajú schopnosť sústrediť sa na prirodzený rast a využitie svojho vnútorného potenciálu. Transfery z eurofondov sú v protiklade s princípmi voľnej súťaže a selektívna podpora subjektov negatívne ovplyvňuje ich vlastnú konkurencieschopnosť po skončení “pomoci”. Vytvára sa začarovaný kruh závislosti od externých zdrojov.

|5| Vždy, keď sa blíži koniec jedného programovacieho obdobia a na dvere klope ďalšia sedemročnica, ruka v ruke s handlovaním o podobe budúceho viacročného finančného rámca a objeme požadovaných zdrojov prichádzajú i návrhy nových cieľov, pozmenených politík a reforiem. Reforiem, ktoré sú zväčša len novým šatom navlečeným na kostrách starých figurín. Našim hlavným odporúčaním je regionálnu/kohéznu politiku EÚ zrušiť ako celok. Uvedomujúc si radikálnosť tohto odporúčania, dovolili by sme si pre prechodné obdobie, kým sa tak nestane, navrhnúť kompromis, ako túto politiku okresať a zefektívniť.

Základné črty našich odporúčaní ako reformovať regionálnu/kohéznu politiku EÚ pre prechodné obdobie, kým nedôjde k jej úplnému zrušeniu, sú nasledovné:

• znížiť rozpočet EÚ prostredníctvom redukcie objemu zdrojov určených na regionálnu/kohéznu politiku EÚ, a to tak, že sa znížia príspevky čistých prispievateľov do spoločného rozpočtu EÚ o tú sumu, ktorá sa im dnes vracia späť do krajiny prostredníctvom eurofondov určených na regionálnu/kohéznu politiku EÚ. Každá krajina, ktorá je dnes čistým prispievateľom do rozpočtu EÚ, ušetrí tiež na tom, že sa v nej eurofondy nebudú vôbec rozdeľovať, nebude v spojitosti s nimi potrebné živiť žiadnu byrokraciu, obmedzí sa korupcia, protežovanie dotovaných subjektov, rozvoľní sa domáca regionálna politika a definovanie jej potrieb,
• čistí prispievatelia by mali dostať možnosť „adoptovať“ si krajinu či krajiny, do ktorých prostredníctvom rozpočtu EÚ posielajú peniaze svojich daňovníkov na realizáciu regionálnej/kohéznej politiky EÚ, dostanú možnosť mať svojich zástupcov v príslušných kontrolných orgánoch v danej členskej krajine. Tento princíp, kedy je zástupca tých, ktorí „pomoc“ poskytujú, priamo zainteresovaný na kontrole tých, ktorí „pomoc“ poberajú, sa osvedčil v prípade švajčiarskeho či nórskeho finančného mechanizmu. Skúsenosti zo Slovenska potvrdzujú, že Švajčiari či Nóri si svoje zdroje (teda vynútené platby za možnosť prístupu na vnútorný trh EÚ) strážia omnoho lepšie, než to robí eurobyrokracia zo sídlom v Bruseli,
• treba zaviesť jasné a tvrdé sankcie povzbudzujúce väčšiu rozpočtovú zodpovednosť členských krajín EÚ, a to i tak, že v prípade, že krajina prijímateľa eurofondov mala predošlý rok (n-1) deficit rozpočtu verejnej správy nad 3%, zastaví sa na zvyšok roka (n) financovanie nových projektov z eurofondov,
• krajina prijímajúca eurofondy má mať jasné priority (v poradí a s odhadovanou alokáciou), kam je zmysluplné eurofondy nasmerovať, v striktnom prepojení na potrebu reforiem, ktoré treba realizovať vo verejnom sektore. Priority vo väzbe na programy reforiem by mali nahradiť nezmyselné národné rozvojové plánovanie a súbory operačných programov,
• a ak majú eurofondy plniť i funkciu znižovania regionálnych rozdielov, tak potom treba striktne preferovať podľa indikátorov vybrané regióny, pričom poradie záujemcov by sa malo určovať na základe koeficientu podľa miery nezamestnanosti (obce, okresu či kraja – podľa typu projektu), a so záujemcami z regiónov s vyššou mierou nezamestnanosti by riadiace orgány uzavreli zmluvy prednostne (analogicky je možné použiť i iný vhodný štatistický indikátor podľa oblasti danej priority), so záujemcami z regiónov s najnižšou mierou by sa zmluvy uzavreli iba v prípade, ak by alokáciu nevyčerpali záujemcovia z regiónov s vyššou mierou nezamestnanosti,
• namiesto korupčného prostredia zdanlivej súťaže o nenávratné finančné príspevky vyhlasovanej vo výzvach k jednotlivým prioritám prideľovať zdroje priamo subjektom verejnej správy podľa šablón a pevných kritérií,
• žiadne eurofondy by nemali smerovať priamo do súkromného sektora a ničiť tak voľnú hospodársku súťaž, žiadna štátna pomoc by nemala byť povolená,
• objem eurofondov určených na regionálnu/kohéznu politiku EÚ by sa mal postupne znižovať tak, ako sa znižuje dávka pre liečiacich sa drogovo-závislých. Dotácie z verejných zdrojov sú drogou a závislosť na nich treba liečiť. Po prechodnom období má dôjsť k úplnému zrušeniu regionálnej/kohéznej politiky EÚ financovanej z eurofondov.

|6| Príčin pre nerovnaký vývoj v regiónoch je viacero, platí však, že rozdiely sú prirodzené (ak do vývoja nezasahuje štát), a do značnej miery sú odrazom rozdielov medzi spoločenstvami obyvateľov, ktorí ich obývajú. Spoločenstvá obyvateľov sú zas tvorené jednotlivcami, ktorí sa od seba prirodzene odlišujú svojimi individuálnymi schopnosťami a vlastnosťami a mierou sebarealizácie v spoločnosti. Za rozdiely medzi jednotlivcami či ďalšími subjektmi nemožno viniť trh, preto koncepcie, ktoré sa snažia „vyvažovať“ tržný mechanizmus formou intervencií štátu, sú jednoducho neodôvodniteľné. Naopak, práve regulácie štátu sú často brzdou rozvoja regiónov.

Úlohou vlád nemá byť odstraňovanie regionálnych či iných rozdielov, ale odstraňovanie regulácií a bariér pre podnikanie a každodenný život, a to pre všetkých rovnako. Za obdobie od roku 1958, kedy vstúpili do platnosti Rímske zmluvy, na základe ktorých sa začala písať kapitola európskej integrácie zvaná Európske hospodárske spoločenstvo, až do roku 1991, kedy došlo v Maastrichte k najrozsiahlejšej zmene zmluvného základu od čias Rímskych zmlúv prostredníctvom Zmluvy o Európskej únii, vstúpilo do platnosti približne 40 percent legislatívnych kusov vytvorených na úrovni európskych inštitúcií. Zo súčasného počtu 112 140 nariadení, smerníc a rozhodnutí (stav ku koncu augusta 2012) však až približne 30 percent vzniklo počas deväťdesiatych rokov a ďalších približne 30 percent počas prvej dekády nového tisícročia. Zarážajúce je, že až desatina všetkých európskych legislatívnych aktov v histórii vznikla v období 2008-2012, teda v období prehlbujúcej sa finančnej a dlhovej krízy, akej integrujúce sa európske spoločenstvo dosiaľ vystavené nebolo. Je zjavné, že odpoveďou európskych inštitúcií na krízu bolo a je produkovať ešte viac regulácie.

Nejde však len o počty vznikajúcich regulácií. Tisíce nariadení a smerníc na desiatkach tisícov strán so sebou nesú i nemalé náklady. V marci 2010 publikoval britský think-tank Open Europe zaujímavú štúdiu[4] o nákladoch spôsobených európskymi reguláciami. Uvádza sa v nej, že zo skúmania viac než 2 300 britských vládnych doložiek o posudzovaní vplyvov euroregulácií vyplýva, že celkový účet nákladov britskej ekonomiky z titulu aplikácie európskych nariadení a smerníc od roku 1998 do roku 2009 je na úrovni 124 miliárd libier. Na porovnanie uvádzajú, že „domáce“ britské regulácie sú zodpovedné za náklady vo výške ďalších 52 miliárd libier. Až 70 percent regulačného jarma v danom období pochádzalo z Bruselu. Štúdia tiež poukazuje na to, že z pohľadu analýzy efektívnosti nákladov sú regulácie na národnej úrovni v priemere až dva a pol krát účinnejšie, než tie európske. Z výskumu autorov vyplýva, že európske regulácie v období 1998-2009 za každú vynaloženú 1 libru priniesli 1,02 libry, čo znamená, že takáto regulácia je povážlivo blízko k úplnému prepadnutiu v celkovom teste analýzy nákladov a úžitkov. Deregulácia a obmedzenie regulácie (nielen) na úrovni EÚ sú teda viac než žiaduce.

Cenný pohľad na obsah a dopady regulácie spotreby a energetickej efektívnosti automobilov, žiaroviek či elektrospotrebičov v USA a Európe ponúkajú vo svojej štúdii[5] publikovanej v júli 2012 v rámci Mercatus Center na George Mason University americkí ekonómovia Ted Gayer a W. Kip Viscusi. Autori na základe prípadových štúdií uvádzajú, že regulácia spotrebiteľom žiadne úspory neprináša a celkové náklady takých noriem sú oveľa vyššie ako prínosy. Regulátori totiž väčšinu úspor odvodzujú od nepodloženého predpokladu „iracionálneho spotrebiteľa“. Páni Gayer a Viscusi naopak za iracionálnych a krátkozrakých považujú regulátororov, ktorí ignorujú mnohé ďalšie aspekty produktov a vnucujú ľuďom vlastné jednostranné preferencie. Ako autorov cituje ČTK, ktorá informáciu o podnetnej štúdii do nášho regiónu priniesla v septembri 2012, „regulačné úrady si myslia, že spotrebitelia nie sú schopní spočítať budúce úspory z nákupov drahších produktov s nižšou spotrebou a že dávajú prednosť lacnejšiemu tovaru, pretože sa o budúcnosť nestarajú alebo budúce náklady na prevádzku podhodnocujú. Pre úrady to znamená, že sa stavajú do úlohy jediných racionálnych subjektov, ktoré musia nútiť ľudí k zmene preferencií a k obmedzeniu výberu pre ich vlastné dobro.“

Európska regulačná mašinéria multiplikuje preregulovanosť na národnej úrovni neustálou potrebou novelizácie zákonov kvôli povinnej transpozícii smerníc. Neprehľadnosť a početnosť zmien legislatívy de facto znamená, že v prípade bežných ľudí ťažko možno ešte argumentovať, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Na firmy pod dohľadom rôznych inšpekcií a kontrol sa to však aplikovať nedá, a tak pre ne z legislatívnej smršte vyplývajú nemalé náklady. Priestor Európskej únie nepotrebuje nivelizáciu rozdielov, nepotrebuje nákladné a korupčné redistribučné stratégie, ale odstraňovanie harmonizácie a regulácie. Tvrdohlavo budovať na dlh sociálny štát, viac zdaňovať, viac regulovať a viac prerozdeľovať  a nivelizovať – toto naivné a nezodpovedné smerovanie EÚ ignoruje realitu. Realitu, v ktorej sa z členských krajín EÚ v globalizovanej ekonomike čoraz viac vytráca nielen zamestnanosť, stráca sa konkurencieschopnosť a nezväzovanou slobodou poháňaná inovatívnosť. Realitu, v ktorej zadlžená EÚ chodí do komunistickej Číny na pytačky ohľadom nákupu európskych dlhov. Dôsledky zvýšenej miery prerozdeľovania sa ukazujú v dlhodobom horizonte ako negatívne – často spôsobujú konzerváciu a znepružnenie ekonomickej štruktúry, vysoké zadlženie, problémy s infláciou, expanziu verejného sektoru, vysoké zdanenie a postupnú stratu konkurencieschopnosti subjektov v globalizovanej ekonomike a ich relokáciu do iných krajín s priaznivejšími podmienkami pre podnikanie. Z týchto a ďalších prezentovaných dôvodov sme presvedčení, že regionálnu/kohéznu politiku EÚ ako súčasť redistribučného mechanizmu treba zrušiť.

|7| Rozdiely medzi regiónmi tu vždy boli a budú. Sú prirodzené a prítomné všade na svete. Boj s nimi je tak bojom nekonečným, márnym a nezmyselným. Aj o regionálnej/kohéznej politike EÚ a jej mizerných výsledkoch platí to, čo už v roku 1944 vizionársky napísal F. A. von Hayek vo svojej Ceste do nevoľníctva: „Ak si niekto predstavuje, že je možné demokraticky riadiť alebo plánovať hospodársky život rozsiahlej oblasti zahŕňajúcej niekoľko rôznych národov, prezrádza tým tak úplné nepochopenie problémov, ktoré by takéto plánovanie prinášalo.“